Korunovácia Márie Terézie 25.6.1741 v Bratislave
Karol III. zomrel na jeseň v roku 1740. Korunovácia uhorskej kráľovnej sa konala však až 25. júna 1741. Oneskorenie slávnosti bolo zapríčinené radostnou udalosťou, Mária Terézia čakala svoje štvrté dieťa a lekári jej neodporúčali vystavovať sa takému napätiu a vzrušeniu, akým korunovácia bola. Čakalo sa až do narodenia následníka trónu, korunného princa Jozefa. Korunovačná slávnosť bola rovnako pompézna ako všetky predchádzajúce, avšak predsa iná. Korunovali ženu podľa kráľovského ceremoniálu - so žezlom, jablkom, mečom a svätoštefánskou korunou, ktorú jej položili na hlavu ako kráľovi. Na korunovačnú slávnosť prišla Mária Terézia s manželom a malým sprievodom 20. júna. Korunovačný snem zvolil prešporského grófa Jána Pálffyho za nového palatína. Korunu previezli strážcovia za účasti ozbrojeného sprievodu do Dómu sv. Martina deň pred korunováciou a uložili ju do stráženej sakristii. Udialo sa tak za hlaholu dómskych zvonov.
Nastal deň korunovácie. O ôsmej ráno si skupina magnátov odvádzala koč s kráľovnou a do mesta vstúpili Vydrickou bránou rovno pred Dóm sv. Martina. V chráme posadili panovníčku na trón, ktorý stál na vyvýšenom pódiu pred krásnym hlavným oltárom. Cez omšu odeli kráľovnú do plášťa sv. Štefana a opásali ju mečom. Potom ju ostrihomský arcibiskup a primas krajiny knieža Imrich Esterházy korunoval za uhorskú kráľovnú presne tak, ako to dovtedy prináležalo len kráľom. Do pravej ruky jej vložil žezlo, do ľavej krajinské jablko a spoločne s palatínom jej na hlavu položil svätoštefánsku korunu. Prítomní zvolali: "Vivat Domina et Rex Noster!" - pretože ju korunovali ako kráľa a nie ako kráľovnú. Potom zaznela hymna Te Deum Laudamus, sprevádzaná zvukom flaut, píšťal a bubnov. Do toho všetkého sa ozýval hlahol zvonov a hrmenie diel. Po skončení hymny a hudby odobrali kráľovnej insígnie aby mohla v kľude sledovať omšu.
Z chrámu vyšla kráľovná so svojím sprievodom severnou bránou a po drevenom vyvýšenom chodníku potiahnutom súknom v uhorských farbách prešla k františkánskemu kostolu. Odetá bola do korunovačného plášťa, v rukách držala žezlo a jablko a na hlave mala kráľovskú korunu. Slávnostný sprievod ukončoval predseda Kráľovskej uhorskej komory na koni, ktorý rozhadzoval medzi ľud zlaté a strieborné mince. Po slávnosti si mohli ľudia opäť rozobrať plátno. Tentoraz pod dozorom stráže, aby nedošlo k bitke a zraneniam.
Cestou sa panovníčka zastavila na Františkánskom námestí pred sochou Panny Márie, ktorú sem dal osadiť jej starý otec Leopold I. v roku 1675. V kostole františkánov jej palatín gróf Ján Pálffy predstavil 45 šľachticov, ktorých kráľovná následne pasovala za rytierov Zlatej ostrohy. Po skončení tejto časti korunovácie nastúpila do vyzdobeného koča a Michalskou bránou vyšla za hradby mesta. Tu ju čakala tretia časť korunovačného ceremoniálu a to prísaha na kríž pred očami všetkých prítomných. Slová prísahy jej predčítal ostrihomský arcibiskup. Ľud zvolal "Vivat Domina et Rex Noster" a kráľovná opäť nastúpila do koča. Odviezli ju na dunajský breh, ku korunovačnému kopčeku. Tu vysadla na pripraveného čierneho žrebca, vyšla na kopček a podaným mečom sekla na všetky štyri svetové strany odhodlaná krajinu brániť pred nepriateľmi prichádzajúcimi zo všetkých smerov.
Keď sa slávnosť skončila, bolo po dvanástej hodine.
Na hrade sa konal slávnostný obed, pri ktorom mala kráľovná na hlave kráľovskú korunu a oblečený plášť sv. Štefana. Okolo stola sedeli spolu s Máriou Teréziou samé významné osobnosti. Jej manžel František Štefan Lotrinský, jej setra arcikňažná Mária Anna, otcova sestra arcikňažná Magdaléna, primas knieža Imrich Esterházy, kaločský biskup a palatín Ján Pálffy. Vybranú spoločnosť obsluhoval komorník gróf František Eszterházy a gróf Adam Batthyányi. Jedlá im podávali pohárnici a ďalší nižší hodnostári.
Ani tentoraz sa nezabudlo na prostý ľud a na predmestiach sa pre nich pieklo niekoľko volov, zo slávnostnej fontány tieklo biele a červené víno.
Panovníčka dostala od uhorských stavov kráľovský dar - 100 000 zlatých dukátov.
Jozef II., syn Márie Terézie a následník trónu, sa odmietol dať korunovať za uhorského kráľa, pretože nechcel prisahať na uhorskú ústavu. Svätoštefánsku kráľovskú korunu na jeho príkaz odviezli 13. mája 1784 z Bratislavy do Viedne, kde ju uložili v cisárskej klenotnici.